Povianočná
Tak nám zmrzlo. Ale fest a všetko. Vo výbehu tankodrom, vpredu sa vôbec nedá chodiť. Von sme dnes išli v netradičnom zložení - ja, Vinnie a Rangi. Trochu som panikárila, predsa len som nemala svoj Gregora pri sebe, ale vďaka ostražitosti som cestu cez dedinu prežila. Trubky išli ako pripos*até, keďže sa celkom slušne šmýkalo. Hneď ako sa dalo sme zišli na trávu a naklusali, vraj trochu vypustiť paru. Tak keď vypustiť, tak vypustiť... Skočiť do vzduchu všetkými 4, k tomu hodiť ešte pár hrbov mi pripadalo celkom vhodné na vypustenie. Truba to ako vždy patrične komentovala. Že kúsok od nás na chodníku stála rodinka s ústami dokorán, ktorá práve dopovedala "akí pekní koníci" už asi ani nemusím písať. V lesíku sme ešte trochu poklusali a potom nás skoro zožralo jazero. No fakt, nekecám. Vydávalo veľmi divné zvuky a divne sa po ňom hýbali ľudia. Vôbec sa mi to nepáčilo, chcela som odtiaľ zdrhnúť, ale to sa zase nepáčilo trubke. Tak som sa aspoň postavila na zadné, čím som ju tak trochu vyviedla z miery. Vraj či mám ešte niečo v repertoári. Je blbá.
Vychádzka pokračovala celkom fajn, na lúke sme sa pokúsili s Rangim o cvalový výpad vpred, ale nestretli sme sa s pochopením. Zato sme o kus neskôr stretli srnky. Tak si krásne bežali lesom, žiadne trubky ich neotravovali, no tíško závidím. O chvíľku na to ma zo snenia vytrhol koňožravý senník. Rangi od neho cvalom zdrhal, Vinnie ma dokonca predbehla a riadne hodila zadkom, len škoda, že neskopla trubku, musí sa nabudúce viac snažiť. Ja som zostala paralyzovane stáť a čakala som na smrť. Ale tá vec čakala tiež. Tak som fučiac a funiac a nebezpečne sa tváriac skúsila prejsť okolo a rýchlo rýchlo za ostatnými. Ufff, riadny adrenalín.
Cestou domov mi para nejako došla. Už mi nevadilo ani jazero s divnými zvukmi. Dokonca som celkom ochotne kľučkovala pomedzi zmrznuté mláky. Ale bolo to dnes celkom fajn, len škoda, že sa nedalo cválať, chcela som si zase skúsiť tú druhú rýchlosť, to sa mi celkom páčilo.